Interview with the vampire

18. února 2010 v 13:33 | • Di • |  Niečo na čítanie
Ak ste si mysleli, že v rubrike o čítaní, budem zverejňovať iba nejaké recenzie na knihy, boli ste na omyle.

Vlastním blog o poviedka, kde zverejňujem všetky moje poviedky, ktoré napíšem a v tejto rubrike bude zverejňovať niektoré moje poviedky, ktoré uznám za vhodné.

Prvou z nich je "Interview With The Vampire", krátky, jednodielny príbeh Renesmeé Black-Cullen, ktorá sa v New York City stretne s novinárom Michaelom Thompsonom. Ako tento príbeh skončí? Čítaj príbeh pod perexom.


Interview with the vampire

"Vyvetlite mi, prosím vás, prečo by som vám mala niečo rozprávať? Aký máte na to dôvod?"
"Čitateľov zaujímajú záhady. Vy ste upír. Ľudia zošalejú, keď zistia, že tvor ako vy naozaj existuje. A moja sláva rapídne stúpne k nebesám."
"Drahý Mike, to závisí na mne, nemyslíte? Niečo za niečo. Súhlasíte?"
,,A-ale..." zahľadel sa jej do očí. Ona ich prísne prižmúrila. Zlaté oči jej planuli. ,,Súhlasím." usmiala sa, spokojná sama so sebou.
"Výborne. Ja vám rozpoviem svoj príbeh, vy mi dáte svoj život." odhalila všetky svoje žiarivo biele zuby, ostré ako žiletka.
"Čože?!" Mike vykríkol a vyskočil zo stoličky. "Nie! To je neprípustné!" opäť si pokojne sadol. Jej prísnemu pohľadu sa nedalo odolať.
"Drahý Mike. Určite pochopíš moje rozpoloženie. Viac než dve storočia odolávam ľudskej krvi. A ak chceš môj príbeh predať, zaplať."
"Dám vám všetky peniaze, ktoré za to dostanem." snažil sa nezapredať svoju dušu.
"Mike, peňazí mám viac než štátna pokladňa Spojených Štátov Amerických. Načo mi bude niekoľko tisíc dolárov naviac, keď mám niekoľko stoviek miliárd?" zvonivo sa rozosmiala.
Mike si bielou vreckovkou utrel spotené čelo. Dve kvapky potu dopadly na doškriabanú plochu dreveného stola, ktorý stál uprostred prázdnej izby. On sedel na jednom konci. Ona na druhom. Na stole boli položené štyri veci: diktafón, fotoaparát a krabička cigariet spolu so zapaľovačom.
"Dovolíte mi aspoň odniesť to do novín? Umriem aspoň slávny." naprázdno polkol. Nechcel umrieť. Nie taký mladý. Veď má len dvadsaťštyri rokov.
"Michael Thompson, myslíš si, že som taká hlúpa? Vyzerám na to, že by som ti dovolila opustiť túto miestnosť?" opäť sa zasmiala a on na ňu omráčene hľadel.
Bola taká prekrásna. Pohľadom kĺzal od hlavy až po pás, ktorý mizol pod stolom.
Jej dlhé tmavohnedé vlasy sa jemne vlnili a okolo jej prekrásnej bledej tváre tvorili jemnú oponu. Jej tvár, tak mladá, krásna a bledá. Žiarivo zlaté oči dominovali tej anjelskej tváričke. Krvavočernevé pery, dokonalo vykrojené na spodnej časti tváre ukrývali dva rady žiarivo bielych zubov, ktoré naháňali strach. Svetlo sviečok na lustri sa odrážalo od tých periel a tým pôsobili ešte hrozivejšie.
A odrazu vstala, tým odhalila útly driek, štíhle nohy. Ona nebola vysoká. Odhadoval by jej stošesťdesiatpäť. Dva, možno tri centimetre viac.
Oblečená bola jednoducho, pohodlne. Musela sa hýbať rýchlo. Nemohli jej prekážať zbytočné kusy oblečenia. Avšak oblečenie nemala prispôsobené počasiu, ktoré vyčíňalo za rozbitým oknom izbietky.
Zatiaľ čo on mal na sebe hrubé zimušné nohavice, rolák a hrubý kabát, ona bola oblečená v šortkách, ktoré odhaľovali krásu, jemnosť a odolnosť jej bielych stehien a lýtok. Na malých nôžkach mala obuté čižmičky na opätku. Vrchnú časť odevu mala taktiež letnú. Tričko na ramienka odhaľovalo viac jej pokožky, než zahaľovalo.
No v rohu miestnosti, kde stál starý drevený vešiak, mala zavesený dlhý čierny plášť.
,,Dobre. Dobre, súhlasím." odvetil potichu Mike a ona sa víťazoslávne usmiala.
,,Výborne, Mike. Si rozumný človek. Možno si to nakoniec rozmyslím." zasmiala sa a prešla k oknu. ,,Kde by si chcel začať?" otočila sa k nemu a ruky si prekrížila na prsiach.
,,Na začiatku vášho príbehu." rýchlo zapol nahrávanie na diktafóne a oprel sa o operadlo stoličky. ,,Kde a kedy ste sa narodili?" opýtal sa a napäto očakával, kedy začne rozprávať...

,,Môj príbeh začína začiatkom dvadsiatehoprvého storočia v malom meste Forks, na severozápade Amerického kontinetu." smutne sa pousmiala, ale emócie dokázala výborne kontrolovať. Nasadila si vyrovnanú masku a nadýchla sa. ,,Písal sa desiaty september dvetisícdeväť. Boli to tri dni pred deväťnástimi narodeninami mojej mamky. Avšak neoslávila ich ako človek. Chcela ich osláviť ako upír. Ako právoplatný člen rodiny Cullenovcov, ktorí patrí k môjmu ockovi tak ako teta Alice k strýkovi Jasperovi, alebo teta Rosalie k strýkovi Emmettovi." znova sa pousmiala. ,,V auguste mali svadbu. Potom šli na svadobnú cestu. A tam sa všetky trápenia len začali.
Najskôr mamka otehotnela. Bol to obrovský šok ako pre ňu, tak pre celú rodinu. Otehotnela s upírom. Ako je to možné, pýtal sa starý otec Carlisle. Za celých tristorokov existencie to nezažil. Chceli ma zabiť. Zničiť ma. Nechceli, aby som sa narodila. Ale mamka im to nedovolila. Poprosila tetu Rosalie aby ju ochraňovala a teta Rose, ktorá už dlho túžila po bábätku, to urobila. A tak som sa teda nakoniec narodila. Kôli mne mamka skoro prišla o život. Kôli mne, jej vlastnej dcére. Našťastie, ocko si zachoval chladnú hlavu a včas jej podal jeho jed, ktorý ju premenil. A ja som teda bola na svete.
V deň môjho narodeni asa do mňa otlačil vlkolak. Jacob Black," smutne si povzdychla, ,,bol zaľúbený do mamky. Bol tam, lebo ochraňoval Cullenovcov pred svorkou, ktorá chcela zaútočiť. A tak sa stalo, že sa do mňa Jake zaľúbil a ja som dostala lásku svojho života.
Ale nebolo to také krásne ako to začalo. Neskôr sa o mne dozvedeli v Taliansku. Veľká kráľovská rodina Volturiov, ktorí dozerali na dodržovanie pravidiel v našom svete.
Prišli za nami do Forks a chceli nás zničiť. Hlavne mňa. Mysleli si, že mamka vytvorila nesmrteľné dieťa, ktoré bolo v našom svete považované za niečo, čo nesmie existovať.
Našťastie, dostatok svedkov presvedčil Ara Volturiho, že nie som nesmrteľné dieťa. Môžem spať, dýchať, jesť, piť. Ale napoly som upír. Bola som. Musím piť krv.
Tak odišli a idylka pokračovala. Mamka s ockom žili šťastne. Rovnako aj strýkovia, tety a starí rodičia. Aj Jacob si na nás zvykol. Musel. Kôli mne.
Ja som vyrastala. Každým dňom som bola staršia o niekoľko týždňov. A tak keď ubehlo desať rokov, mala som sedemnásť.
Už som nemohla vystupovať ako dcéra Belly a Edwarda Cullenových. Bola som Renesmée Blacková. Vydala som sa za Jacoba a žili sme spolu šťastne. Ale ako to býva, nie každý príbeh má happy end.
Jacob nestarol. Žil medzi upírmy, čo mu nedovoľovalo prestať byť vlkolakom. Ani si to nemohol dovoliť. Ja som nesmrteľná. On bude tiež. Avšak po deväťdesiatich rokoch na naše územie prišli upíri-nomádi. Potulný klan upírov, skladajúci sa zo štyroch upírov. Stretli Jacoba a Emmetta v lese. Emmett sa prebojoval od nich preč. Môj Jacob to šťastie nemal. V boji ho zabil jeden z nich. Samozrejme, sledovala som ho a pomstila som pamiatku mojej lásky, ale už som ostala prázdna. Nemala som svoju spriaznenú dušu. Nebol tu pre mňa, keď som potrebovala blízkosť osoby, ktorá ma nepoučuje, ktorá mi nerozkazuje.
Mamka z toho bola v šoku. Veď Jacob bol jej dlhoročný priateľ. Presťahovali sme sa tu, do New Yorku. Chcem zabudnúť na všetko, čo sa týka môjho vlka." podišla k Mikovi a sadla si na stôl.
,,T-to m-ma mrzí, slečna." vykoktal zo seba novinár. ,,A-ako dlho tu už ste?" opýtal sa a čakal.
,,Žijeme tu už vyše štyridsať rokov. Našťastie, New York je dostatočne veľké mesto, aby sme sa mohli sťahovať z jedného konca na druhý. Najskôr sme žili na Manhattane, potom na Rhode Islande, v New Jersey a teraz sme v New York City. O tri roky by sme sa radi presťahovali naspäť do Forks. Už sme tam neboli skoro sto rokov. Je načase vrátiť sa tam. Ale týmto mi nepomôžeš, Mike. Ak zverejníš tento rozhovor, prekazíš nám plány. Mesto spanikári. Myslíš, že každý je pripravený veriť tomu, že pomedzi ľudí sa potulujú upíri? Len ty si tak odvážny a hlúpy, aby si si to myslel, Mike." prešla k vešiaku a obliekla si plášť. ,,Ešte sa uvidíme, Michael Thompson." zvonivo sa zasmiala a vyskočila von oknom.
,,Slečna Cullenová!" skríkol Mike a podišiel k oknu. Avšak po Renesmée Cullenovej nebolo ani stopy. ,,Do paroma!" zanadával a podišiel k stolu. Krabičku cigariet aj zapaľovač vopchal do vrecka kabátu. Fotoaparát zabalil a vložil do kufríka. A diktafón... ,,Kde je?" zvolal a prehľadával každý kút izby. Avšak diktafón nenašiel.
Skleslo sa pobral dole schodmi. Keď vyšiel na vrch schodiska, ovanul ho ľadový vzduch. Pozrel sa dole a vykročil. Na poslednom schode však ležala obálka. Poobzeral sa okolo seba, zohol sa po ňu a otvoril to. Našiel tam, jednu fotku a list. Aspoň na pamiatku. RBC
Na fotke bola Renesmée Cullenová s krvavočervenými perami a červeňou na brade. V ruke držala mŕtvu holubicu, ktorú neskôr Mike našiel na ceste...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

What about this page?

Very nice
O.K.
Horrible

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama